ivinka

Prvá a druhá svetová vojna neboli jedinými, ktoré náš svet postihli. Existuje i tá, ktorú nepoznáme a nevidíme. Málokto si pamätá iné militantné a svetové konflikty, v dôsledku akých umierali nevinní ľudia. A prečo ? Veľkú úlohu v bitkách o moc, peniaze či nerastné suroviny zohrávajú i médiá. Sú treťou stranou, sprostredkovateľom a priamym okom pre nás obyčajných. Buď stoja na strane „panovníkov“, alebo sa nevystrašia a hája pravdu i spravodlivosť.

Dokument svetoznámeho novinára a režiséra Johna Pilgera The War You Don´t See, v preklade Vojna, ktorú nevidíte, ponúka pohľad manipulovania verejnej mienky a propagandu mediálnymi zložkami. „Inteligentná manipulácia masy je neviditeľnou vládou, ktorá je skutočnou vládnucou mocou v našej zemi.“ (citované z: 3:09 https://www.youtube.com/watch?v=uABGFFVe0lo) Snímka bola zverejnená v roku 2010, v čase, kedy sa skončila tretia vojna v Perzskom zálive. Práve z jej priebehu je najviac ukážok a príkladov. No vracia sa i do minulosti, spovedá mediálneho historika a profesora Stuart Ewena. Pán Ewen hovorí o tlaku médií na masy a vysvetľuje ich silu. Film ďalej spomína na zdrvujúce momenty vojny vo Vietname. Môžeme si vypočuť aj tajnú kontroverznú nahrávku z kancelárie vtedajšieho prezidenta Richarda Nixona, ktorý napokon v úrade skončil po ďalšom obrovskom škandály – aféra Watergate. K dispozícií je rozhovor s Julian Assangeom, zakladateľom a šéfredaktorom internetového portálu WikiLeaks. Je známy uverejnením tajných spisov, napr. z Pentagonu.

John Pilger sa rozhodol vyspovedať osoby na vysokých pozíciách a novinárov, ktorí sa počas bombardovania Iraku podieľali na šírení (dez)informácií. Vojna, ktorú nevidíme je ukážkou toho, akú obrovskú silu zohrávajú média a žurnalisti vo svete. Dokážu manipulovať verejnou mienkou a nastoľovať názor pre každého, kto hneď verí tomu, čo vidí. V novinárskej praxi môžeme využiť slová – gatekeeping (selektovanie informácií, ktoré sa dostanú do médií) a agenda setting (predkladanie agendy), pretože v roku 2003 sa to reálne stalo. Vtedajší minister zahraničných vecí Colin Powell prišiel s vyhlásením, že Irak na čele so Saddám Husajnom disponuje zbraňami hromadného ničenia, ktoré boli aj chemického a biologického typu. Na zasadnutí členov Bezpečnostnej rady OSN predniesol prejav, v ktorom tvrdil, že Irak nezničil zásoby jadrových zbraní a je schopný ich použiť. Televízne stanice ako Fox a BBC ešte väčšmi podporili jeho tvrdenia. Hovorili o úžasnom spôsobe predvedenia skutočných dôkazov, ,,bolo to zničujúce. Ohromné… On proste zaplavil terén dátami.“ (citované z: 25:31 https://www.youtube.com/watch?v=uABGFFVe0lo)

Stranu mu držal aj jeden zo slovenských denníkov SME. V krátkom článku podporili názor amerického úradníka a zmocňovali svoje politické orientovanie, v ktorom očierňujú i Rusko. „Americký minister zahraničných vecí Colin Powell včera svetu ukázal dôkazy, že Irak klame. Powell ukázal, že Saddám Husajn ukrýva zbrane hromadného ničenia, že systematicky marí prácu medzinárodných inšpektorov. Detailne opísal kontakty medzi Bagdadom a teroristami z al-Káidy Usámu bin Ládina.“ (citované z: https://www.sme.sk/c/805271/powell-ukazal-svetu-ze-irak-klame.html) Do podpory sa zapojila aj Česká republika. „Amerika si môže byť istá, že Saddám má s najväčšou pravdepodobnosťou smrtiace chemikálie a že nebude váhať s ich použitím, ak dôjde k presvedčeniu, že to podporí jeho ciele.“ (citované z: https://www.idnes.cz/zpravy/nato/pouzije-saddam-chemicke-zbrane.A030404_092551_zpr_nato_inc)

Nikto nepochyboval, závažne tvrdenia neboli overené a okamžite sa dostali do hlavných mediálnych zložiek Spojených štátov amerických a Veľkej Británie. Podporovala sa invázia do Iraku, natáčali sa propagandistické reportáže či dokument, ktoré umocňovali ministrove vyjadrenia. I renomovaný denník The New York Times šíril informácie, bez toho, aby sa nad nimi zamyslel. Je dôležité položiť si otázku, prečo tak významné a slávne médium, ktoré má korešpondentov po celom svete nedokázalo odolať nátlaku a spochybniť názor ? „Prečo mnoho novinárov búcha na vojnové bubny bez ohľadu na klamstvá šírené vládou ?“ (citované z: 2:38 https://www.youtube.com/watch?v=uABGFFVe0lo)

Podstatou spravodajstva je podávať overené a skutočné správy, tak ako sa chronologicky stali a pátrať po pravde. Dovolíme si tvrdiť, že novinári, ktorí písali články, hlásali správy a točili reportáže mali strach, alebo boli leniví a naivní. Vláda a štát vo veľkej miere zasahujú do médií, ich tvorby a názoru. Aj na Slovensku sú naši politici zaangažovaní v denníkoch, ktoré sa tvária nezávislo a objektívne. Niekoľkokrát sme svedkami toho, že ústavní činitelia, oligarchovia a „biele goliere“ sa priamo podieľajú na tom, čo sa bude písať a aké informácie sa k adresátom dostanú. V určitých prípadoch sa jedná o vládu médií, tzv. mediokraciu a tá utvára verejnú mienku. Veľmi dobrým príkladom u nás na Slovensku je vražda analytika Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, ktorá vytvorila obrovský ošiaľ a spustila mašinériu na propagovanie jediného názoru.

Na druhej strane môžeme hovoriť o vložených novinároch a reportéroch (v dokumente je pomenovanie – embedded), ktorí sú priamo nasadení do ohniska diania. Ide o nastrčené figúrky a plnia úlohy tak, ako im je prikázané. Zároveň sa jedná o šikovný ťah, ten láka čitateľov a divákov, aby uverili „pravde“, ktorá im je ponúkaná. Práve oni vedome alebo nevedome podporujú šírenie falošných správ a ťahajú za jedno lano v pokračovaní konfliktov. Tí spravodliví, ako napríklad Rageh Ommar, si dávne konanie uvedomia neskôr, časom, po kompletnom dozretí udalostí a mysle. Novinár, ktorý pracoval v BBC News počas invázie Američanov do Iraku sa na to díva kriticky a nekladie si servítku pred ústa. „Skutočne som svoju prácu nerobil tak, ako som mal. Myslím, že by som si mal priznať a povedať, že jeden človek nedokáže stlačiť to najmenej príjemné tlačidlo dostatočne silno.“ (citované z: 12:40 https://www.youtube.com/watch?v=uABGFFVe0lo)

Práve v momentoch, keď nám hlavy štátu balamutia mozgy nepravdivými faktami a skutočnosťami a obyčajní jedáci chleba nemajú potuchy kde je pravda, by mali prísť žurnalisti. Oni sú osobami, ktoré sú kompetentné a oprávnené prístupom k citlivým informáciám. Ich povinnosťou je pátrať po pravde a analyzovať. Redaktori, reportéri, fotoreportéri a kameramanmi by mali búchať na dvere nadriadeným a postaviť sa na stranu investigatívy, na stranu správnosti. Nesmú sa stať vystrašenými matrioškami a byť aktérmi konfliktov, ktoré smerujú ku globálnym vojnám. Neumierajú „zlí“, mocní a buriči, ale tí slabí a nevinní. V onej chvíli sa má mediálna spoločnosť zamyslieť a konať.

Cena boja za pravdu je vysoká a nevyčísliteľná. Tak isto aj ľudský život a civilisti. Novinári sú vo všeobecnosti hlasom ľudu, nie prostriedkom na manipulácia más a tvorbu prichystaných názorov. Dokument Vojna, ktorú nevidíte je iba malým zrnkom toho, čo ponúka alternatívny pohľad na bežný tradičný. Komplexne načrtá význam médií vo vojenských konfliktoch a núti sa zamyslieť. O to sa pokúša i táto esej. Preto sa znovu opýtajme: „Prečo mnoho novinárov búcha na vojnové bubny bez ohľadu na klamstvá šírené vládou ?“ Hľa, to je otázka.